Erika Vincoureková: Redaktori Markízy sa po vyškolení v USA vracali ako vymenení

Diskusia na palete s novinárkou a publicistkou Erikou Vincourekovou. Päťdesiatpäť rokov pôsobila vo všetkých typoch médií - väčšinou “na voľnej nohe” - na základe čoho je jednou z najskúsenejších slovenských žurnalistiek a televíznych a rozhlasových moderátoriek. Pri hodnotení svojej kariéry vyzdvihla najmä rozhlas, ktorý považuje za najprofesionálnejšie médium, aké kedy na Slovensku existovalo. Novinárčinu považuje za drogu a preto ju robí po celý svoj život - hoci sa priznala, že nikdy neinklinovala ku spravodajstvu, ktoré považuje za psychicky vyčerpávajúce.
Kritizovala politické pomery v médiách za bývalého režimu, ale vyzdvihla vysokú profesionalitu v rozhlase, televízii a tlači pred rokom 1989. Súhlasila s moderátorom, že žurnalistická úroveň a spisovný jazyk v médiách po revolúcii išli kvalitatívne nadol. Tiež spomenula tzv. kult mladosti, ktorý sa začal v našich médiách objavovať od 90. rokov, keď boli od z obrazovky, mikrofónu a z redakcií printových médií vytláčaní starší, skúsení novinári. Podala aj svedectvo o začiatkoch televízie Markíza, ktorú v polovici 90. rokov spoluzakladala.
Americký investor CME mal podľa nej okrem generovania zisku aj celkom jasný zámer ovplyvňovať verejnú mienku a politické dianie na Slovensku. Zdôraznila, že redaktori a moderátori Markízy postupne absolvovali stáže v televíziách v USA, odkiaľ sa “vracali ako vymenení”, pripravení na vysielanie propagandy. Priznala, že Markíza ako prvá súkromná televízia v SR mala mimoriadne veľký vplyv na spoločnosť i politikov. Všetko vyvrcholilo tesne pred voľbami v roku 1998 opozičnými protestmi v priamom televíznom prenose pod názvom “Zachráňme Markízu”, ktoré mali za cieľ ovplyvniť volebné výsledky a odstrániť pronárodnú Mečiarovu garnitúru z vedenia štátu, čo sa napokon aj podarilo. Väčšina ľudí na Slovensku podľa nej Markíze uverila. Ubezpečila, že ako šéfka publicistiky i neskôr, keď bola externou spolupracovníčkou televízie, nikdy nezasahovala do vysielania v zmysle, že by čokoľvek zakazovala odvysielať, alebo že by sa podieľala na propagande.
Potvrdila, že nasledujúce takmer dvadsaťročné obdobie bolo “mediálnou totalitou”, keď v drivivej väčšine médií zaznieval iba jeden, liberálny názor. Vďaka rozvoju internetu, moderných technológií a sociálnych sietí mohli vzniknúť nezávislé médiá, nad ktorými globalisti nemali kontrolu, čím sa začala situácia meniť smerom k väčšej pluralite názorov. Médiá sa začali deliť na maistream a “alternatívu”, hoci ona takéto delenie neuznáva a tvrdí, že existujú len médiá bez prívlastkov. Vincoureková poznamenala, že mediá označované ako alternatíva, ktorých je súčasťou, pomohli vyhrať voľby súčasnej vládnej koalícii a navzdory tlaku progresivisticko-liberálnych síl udržiavajú vo verejnosti vlastenecké povedomie, no nedostáva sa im za to patričnej úcty a uznania. V rámci avizovaných zmien v RTVS očakáva, že zo spravodajstva a publicistiky zmizne politický aktivizmus redaktorov a nahradí ho naozajstná novinárčina. Myslí si však, že televízia a rozhlas sa mali oddeliť a fungovať samostatne ako predtým.
Je síce “večnou optimistkou”, ale neverí, že sa v blízkom čase na Slovensku zmení mediálna a politicko-spoločenská situácia, ktoré navzájom súvisia. “Žijeme v období plnom nenávisti a ani jedna strana neprejavuje ochotu ustúpiť, rozdiely sú príliš veľké,” povedala. Ako doplnila, vo verejnej komunikácii jej chýba vzájomná úcta. Vyjadrila obavu, že nad nami “visí vojna”. “Až potom, keď sa vykúpeme v krvi, pochopíme, že je treba spolupracovať a nerobiť aktivistov?” opýtala sa narážajúc na vojnu na Ukrajine, do ohňa ktorej Západ prilieva olej dodávaním zbraní a snaží sa o priamu účasť niektorých štátov NATO v konflikte.